Štúdia sa zameriava na stav jazyka a otázky jazykovej politiky v medzivojnovom období v slovenskej jazykovej enkláve vo Vojvodine v Srbsku prostredníctvom diela Vladimíra Hurbana Vladimírova (pseudonym VHV, 1884 – 1950). Podáva analýzu jazykovedných prác VHV a venuje sa problematike jazykového plánovania. S cieľom pozdvihovať a posilňovať povedomie Slovákov o materinskom jazyku sa VHV aktívne zapojil do formovania podoby modernej slovenčiny, pričom jeho platformou sa stali miestne periodiká a jazykové kurzy pre domáce obyvateľstvo. Vyučovanie slovenčiny realizoval v dvoch základných cykloch v rokoch 1925 a 1943 v Starej Pazove. Frekventanti druhého kurzu používali ako učebnicu slovenčiny gramatiku Slovačka slovnica (1942), ktorej autorom je chorvátsky slovakofil Josip Andrić (1894 – 1964). Jazyková situácia domáceho obyvateľstva a nedostatok odborných a normatívnych publikácií priviedli VHV k myšlienke ozrejmovať a vysvetľovať lingvistické javy týkajúce sa slovenskej ortografie, morfológie, lexikológie, etymológie i dialektológie, pričom zastával myšlienku zotrvania pri etymologickom pravopise a presadzoval názor, že pravopis musí zachytávať len ustálenú a kodifikovanú podobu jazyka.