Research on humor is carried out in a number of areas in psychology, including the cognitive (What makes something funny?), developmental (when do we develop a sense of humor?), and social (how is ...humor used in social interactions?) Although there is enough interest in the area to have spawned several societies, the literature is dispersed in a number of primary journals, with little in the way of integration of the material into a book. Dr. Martin is one of the best known researchers in the area, and his research goes across subdisciplines in psychology to be of wide appeal. This is a singly authored monograph that provides in one source, a summary of information researchers might wish to know about research into the psychology of humor. The material is scholarly, but the presentation of the material is suitable for people unfamiliar with the subject-making the book suitable for use for advanced undergraduate and graduate level courses on the psychology of humor-which have not had a textbook source.2007 AATH Book Award for Humor/Laughter Research category!
*Up-to-date coverage of research on humor and laughter in every area of psychology*Research findings are integrated into a coherent conceptual framework*Includes recent brain imaging studies, evolutionary models, and animal research*Draws on contributions from sociology, linguistics, neuroscience, and anthropology*Provides an overview of theories of humor and early research*Explores applications of humor in psychotherapy, education, and the workplace*Points out interesting topics for further research and promising research methodologies*Written in a scholarly yet easily accessible style*2007 AATH Book Award for Humor/Laughter Research category
Although numerous scholars have studied Late Republican humor, this is the first book to examine its social and political context. Anthony Corbeill maintains that political abuse exercised real ...powers of persuasion over Roman audiences and he demonstrates how public humor both creates and enforces a society's norms.
Previous scholarship has offered two explanations for why abusive language proliferated in Roman oratory. The first asserts that public rhetoric, filled with extravagant lies, was unconstrained by strictures of propriety. The second contends that invective represents an artifice borrowed from the Greeks. After a fresh reading of all extant literary works from the period, Corbeill concludes that the topics exploited in political invective arise from biases already present in Roman society. The author assesses evidence outside political discourse-from prayer ritual to philosophical speculation to physiognomic texts-in order to locate independently the biases in Roman society that enabled an orator's jokes to persuade. Within each instance of abusive humor-a name pun, for example, or the mockery of a physical deformity-resided values and preconceptions that were essential to the way a Roman citizen of the Late Republic defined himself in relation to his community.
Originally published in 1996.
ThePrinceton Legacy Libraryuses the latest print-on-demand technology to again make available previously out-of-print books from the distinguished backlist of Princeton University Press. These paperback editions preserve the original texts of these important books while presenting them in durable paperback editions. The goal of the Princeton Legacy Library is to vastly increase access to the rich scholarly heritage found in the thousands of books published by Princeton University Press since its founding in 1905.
Ako sa ukázalo, titul neklamal, ale prím zohrával podtitul diela. Druhým dôvodom je skutočnosť, že Humor som kúpil nie kvôli vede, ale hlavne kvôli humoru, ktorý ma čakal v záverečnej - piatej časti ...knihy. Rozsah kapitoly (26 strán, čo predstavuje takmer 20% celkového textu knihy) je presvedčivým dokladom, že autor pristúpil k problematike s patričnou vážnosťou, ale tiež s primeranou dávkou sebadôvery: „V úvode tejto kapitoly sa treba vyrovnať s faktom, že heretik a ešte k tomu gój píše o židovskom humore. Sem by sa mi hodili (trochu na doplnenie, ale aj ako polemika) názory Efraima K. Sidona, ktoré zverejnil vo svojom novoročnom Listě vrchního rabína (Sidon, 2012: 3). Pri čítaní som sa miestami príjemne pobavil, kým inokedy som sa neubránil tradičnej židovskej reakcii: „... dobrý, ale poznám lepší". PETER SALNER, Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV v Bratislave LITERATÚRA Bonder, N. (2008).
Presented by Ján L. Kalina, Dr. Humoris Causa Slovart, Bratislava 2020, 488 s. Názvom (a podtitulom) svojej zbierky vtipov Kalina čitateľov vopred upozorňuje, že jej cieľom je nielen pobaviť, no aj ...poučiť, ale aj na skutočnosť, že humor (svojím obsahom aj následkami) vie byť niekedy veľmi vážny. (Neuveriteľné, ale aj takí ľudia žijú medzi nami.) Po dlhom hľadaní vhodného ekvivalentu prejavil záujem o životopis Napoleona Bonaparta, ktorý som (dnes už pre mňa z nepochopiteľných dôvodov) vlastnil. „Syn žartu" a „Pán Tisíc a jedného vtipu" (týmito titulmi som ovenčil Kalinu v recenzii jednej z jeho neskorších memoárových kníh),2 mal pre mňa podstatne vyššiu cenu, než nejaký francúzsky cisár. Zabudol som, komu som túto knihu požičal, ale neznámy zloduch ju zabudol vrátiť. V tejto súvislosti si môže súčasný čitateľ položiť otázku, ako hodnotiť skutočnosť, že J. Kalina sa aktívne podieľal na tejto forme (auto)cenzúry. Hromadne schvaľovali popravu Milady Horákovej,4 požadovali „psovi psiu smrť" počas procesu s členmi „sprisahaneckého centra" Rudolfa Slánskeho, na schôdzach hlasovali za rôzne formy oficiálnej šikany jednotlivcov, ale aj „kulakov", „buržujov" a iných etnických alebo sociálnych vrstiev vtedajšej spoločnosti. Verejne prejavovaný dobrovoľný, ale častejšie vynútený súhlas s potrestaním konkrétnych fyzických osôb znamenal podľa mňa oveľa väčšie poníženie. V takom prípade by síce kniha nevyšla, ale vyhol by sa veľkej časti problémov, do ktorých sa neskôr aj vďaka nej dostal on aj jeho rodina. V tomto prípade život (a „protištátny" vtip) potvrdil, že humor bol v pomeroch totalitných režimov síce veselou, ale často nebezpečnou zložkou vtedajšieho života. Do miestnosti súdu, kde sa cez prestávku v pojednávaní schádzajú všetci strážcovia spravodlivosti, vojde sudca a chytá sa za brucho od smiechu: - Kolegovia, počul som taký skvelý vtip, že ma ide rozhodiť od rehotu. -
El propósito de este estudio es identificar y comparar las características estructurales, semánticas y culturales de las anécdotas para revelar sus similitudes y diferencias en los idiomas inglés, ...francés y ruso. Basado en el análisis de un pequeño corpus de anécdotas, el presente estudio exploratorio pretende identificar tipos de relaciones léxicas como la homonimia, la polisemia y la paronimia y sus características lingüísticas. Los hallazgos muestran que una característica común del humor nacional ruso, inglés y francés, puede considerarse una crítica.
PDF