Príspevok za zameriava na otázku, akú funkciu má rozprávač v súčasnej próze, vysvetľuje jeho pozíciu v teórii rozprávania, presnejšie v klasickej a postklasickej naratológii, a následne analyzuje niekoľko inovatívnych príkladov na materiáli súčasného slovinského románu. Predstavuje všeobecné determinanty rozprávača a dokazuje, že ešte stále ide o aktuálnu kategóriu, ktorú je možné systematizovať. Sleduje rozprávača v kontexte teórie rozprávania a podáva jeho definíciu a jednotlivé typy, pretože vzhľadom na jeho synkretický charakter je vhodné poznať jeho viac typov, nielen tie, ktoré využívala štrukturalistická naratológia. Využíva pritom tak etablované, ako aj aktuálne práce svetovej i slovinskej literárnovednej teórie a užšie naratológie. Širšia súčasná definícia rozprávača je najviac komprimovane predstavená v štandardnom komunikačnom modeli a pozostáva z prvkov ako skutočný autor, implicitný autor, rozprávač, fiktívny adresát, implicitný čitateľ, skutočný čitateľ. Základom tohto modelu je sprostredkovanie a aktivita rozprávača, na rozdiel od minulosti, keď prevládala predstava rozprávača ako hovorcu.