This study is based on data acquired by the oral history method and discusses the reflections of two generations of Jews in relation to the socialist regime in Czechoslovakia (1948–1989). The first ...generation is represented by people who had survived the Holocaust. The second generation is represented by the ‘children of the Holocaust’ (born 1945–1965). They grew up at a time when the political realm was completely dominated by the Communist Party. Their attitudes only changed with the invasion of Czechoslovakia in August 1968. This probe suggests differences which stem from contrasting life experiences.
Title: Dust or ashes: Cremation in the Jewish community in Slovakia from the perspective of ethnology. Traditional Judaism accepts only the burial of remains in the ground and fundamentally rejects ...cremation. Nevertheless, in recent decades, Jewish community members have increasingly preferred burial in a crematorium. In the last decade, cremation has been the majority form of burial. Based on long-term archival and ethnological research, Peter Salner analyzes the causes and consequences of the spread of this religiously forbidden and practically unknown trend in the past. The author notes that in most cases, cremation is not a sign of an effort to hide or reject Jewish identity. He interprets this burial method as the result of a change in values after the Holocaust and during the period of communist rule. As one of the proofs, he cites the wish of the members of the community to be able to place the urns of their loved ones on Jewish land. The result of these efforts is the fact that the leadership of the Jewish Religious Community approved the construction of a columbarium on the premises of the Neological Cemetery in Bratislava after lengthy discussions in 2007. Based on the findings, the author concluded that the spread of cremation represents a form of post-Holocaust non-religious Jewish identity.
Title in English: Seven (Jewish) problems: Social culture of the Jewish community from the perspective of ethnology. Based on his long-term research, the author presents a professional and personal ...perspective on selected problems of the contemporary Jewish community in Slovakia in the seven chapters of his book. The author devotes ample space to how the Jewish community reflected two totalitarian systems (the Holocaust and the period of Communism). He also notes the specificity of ethnological research, voluntary and forced migration processes, the issue of abandoned synagogues and cemeteries, or the phenomenon of “Jewish time.” The book’s final parts focus on social culture’s problems (identity development, Jewish family, humor).
Ako sa ukázalo, titul neklamal, ale prím zohrával podtitul diela. Druhým dôvodom je skutočnosť, že Humor som kúpil nie kvôli vede, ale hlavne kvôli humoru, ktorý ma čakal v záverečnej - piatej časti ...knihy. Rozsah kapitoly (26 strán, čo predstavuje takmer 20% celkového textu knihy) je presvedčivým dokladom, že autor pristúpil k problematike s patričnou vážnosťou, ale tiež s primeranou dávkou sebadôvery: „V úvode tejto kapitoly sa treba vyrovnať s faktom, že heretik a ešte k tomu gój píše o židovskom humore. Sem by sa mi hodili (trochu na doplnenie, ale aj ako polemika) názory Efraima K. Sidona, ktoré zverejnil vo svojom novoročnom Listě vrchního rabína (Sidon, 2012: 3). Pri čítaní som sa miestami príjemne pobavil, kým inokedy som sa neubránil tradičnej židovskej reakcii: „... dobrý, ale poznám lepší". PETER SALNER, Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV v Bratislave LITERATÚRA Bonder, N. (2008).
Presented by Ján L. Kalina, Dr. Humoris Causa Slovart, Bratislava 2020, 488 s. Názvom (a podtitulom) svojej zbierky vtipov Kalina čitateľov vopred upozorňuje, že jej cieľom je nielen pobaviť, no aj ...poučiť, ale aj na skutočnosť, že humor (svojím obsahom aj následkami) vie byť niekedy veľmi vážny. (Neuveriteľné, ale aj takí ľudia žijú medzi nami.) Po dlhom hľadaní vhodného ekvivalentu prejavil záujem o životopis Napoleona Bonaparta, ktorý som (dnes už pre mňa z nepochopiteľných dôvodov) vlastnil. „Syn žartu" a „Pán Tisíc a jedného vtipu" (týmito titulmi som ovenčil Kalinu v recenzii jednej z jeho neskorších memoárových kníh),2 mal pre mňa podstatne vyššiu cenu, než nejaký francúzsky cisár. Zabudol som, komu som túto knihu požičal, ale neznámy zloduch ju zabudol vrátiť. V tejto súvislosti si môže súčasný čitateľ položiť otázku, ako hodnotiť skutočnosť, že J. Kalina sa aktívne podieľal na tejto forme (auto)cenzúry. Hromadne schvaľovali popravu Milady Horákovej,4 požadovali „psovi psiu smrť" počas procesu s členmi „sprisahaneckého centra" Rudolfa Slánskeho, na schôdzach hlasovali za rôzne formy oficiálnej šikany jednotlivcov, ale aj „kulakov", „buržujov" a iných etnických alebo sociálnych vrstiev vtedajšej spoločnosti. Verejne prejavovaný dobrovoľný, ale častejšie vynútený súhlas s potrestaním konkrétnych fyzických osôb znamenal podľa mňa oveľa väčšie poníženie. V takom prípade by síce kniha nevyšla, ale vyhol by sa veľkej časti problémov, do ktorých sa neskôr aj vďaka nej dostal on aj jeho rodina. V tomto prípade život (a „protištátny" vtip) potvrdil, že humor bol v pomeroch totalitných režimov síce veselou, ale často nebezpečnou zložkou vtedajšieho života. Do miestnosti súdu, kde sa cez prestávku v pojednávaní schádzajú všetci strážcovia spravodlivosti, vojde sudca a chytá sa za brucho od smiechu: - Kolegovia, počul som taký skvelý vtip, že ma ide rozhodiť od rehotu. -
PDF
